NÁVRAT MÁRNOTRATNÉHO SYNA

            Charles Foucauld rozpráva o svojom obrátení: „Keď som v Paríži odovzdával do tlače svoj cestopis, ocitol som sa v spoločnosti veľmi inteligentných, cnostných a hlboko veriacich ľudí. Povedal som si – prepáčte mi otvorenosť – že možno predsa len kresťanské náboženstvo nie je len jeden veľký nezmysel.
            Zároveň som bol pohnutý akousi veľmi silnou vnútornou milosťou. Hoci som neveril v Boha, začal som chodiť do kostola – len tam som sa cítil dobre, tam som trávil dlhé hodiny opakovaním tejto čudnej modlitby: „Môj Bože, ak si, daj, aby som ťa poznal.“
            Prišlo mi na um, že by som sa mal viac dozvedieť o tomto náboženstve, ktoré azda obsahuje pravdu. Jej hľadanie ma už privádzalo do beznádeje. Povedal som si, že by bolo dobré chodiť na hodiny katolíckeho náboženstva – práve tak, ako som chodil na hodiny arabčiny. A tak, ako som usilovne predtým hľadal dobrého thaleba, ktorý by ma naučil po arabsky, tak budem hľadať i nejakého vzdelaného kňaza, ktorý by ma poučil o kresťanskom náboženstve.
            Povedali mi o jednom vynikajúcom kňazovi – abbé Huvelinovi. Našiel som ho v jeho spovednici a povedal som mu, že som sa neprišiel spovedať, lebo nemám vieru, ale že by som chcel nejaké poučenie o katolíckom náboženstve...
            Žiadal som hodiny náboženstva, a on mi kázal kľaknúť si a vyspovedal ma. Hneď ma poslal k svätému prijímaniu. V tej chvíli stalo sa to, čo hovorí Písmo: „Jeho otec pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. ...Rýchlo prineste najlepšie šaty... a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho...“ (Lk15)
            Ó, môj Bože, to ty si od môjho narodenia neprestal vo mne a v mojom okolí konať, aby mohla prísť táto chvíľa! To ja som ten márnotratný syn, prijatý s takou nevýslovnou dobrotou, bez potrestania, bez pokarhania, bez pripomínania minulosti, ale i s bozkami, s najlepšou tunikou a s prsteňom syna. A nielen prijatý – sám si si ma vyhľadal a priviedol ma domov z ďalekých krajín.
            Aký si dobrý! Vďaka, nekonečná vďaka!“